Zaciatkom leta som sa vybrala na brigadu do Nemecka, mala som ist pracovat do skolky, ziskavat prax, pre svoju buducu pracu s detmi...Sice som do posledneho dna nevedela, kde budem pracovat, ci je vsetko vybavene a aj pri odchode som si nebola ista, ci sa skutocne vratim az koncom augusta, lebo nic nenaznacovalo tomu, ze ten, kto mi mal pracu vybavit to dotiahol do konca....
Vo štvrtok večer ma priateľ zavolal k sebe, vraj má voľnú izbu, spolubývajúci mu šiel domov, tak nech prespím u neho.V momente som súhlasila, na intráku už aj tak nemám do čoho pichnúť, všetky veci mám doma a už sa postupne odubytovávam. Večer pokračoval úplne normálne - pizza, nejaký ten seriál typu Simpsonovci a vytúžený spánok po ťažkom dni...
Na Vianoce som dostala od priateľa knihu s výstižným názvom: Muži sú z Marsu, ženy z Venuše...Neviem, prečo mi ju kúpil, možno mal pocit, že táto kniha mi pomôže pochopiť zmýšľanie chlapov... Ale ani po prečítaní tej knihy nemám pocit, že chlapom rozumiem lepšie...Asi sa v mojom okolí vyskytujú exempláre ktoré nezapadajú do žiadnych šablón a škoda, že k chlapom nedávajú aj návod na použitie...Poznám jeden prípad, kedy by sa mi ten návod zišiel :)..
Keď som ho stretla, netušila som, že sa do neho tak šialene zaľúbim, že konečne budem prežívať pocit neskutočného šťastia...Vyzeral ako každý iný chalan, ničím výnimočný...Len sa s ním dalo fajne pokecať a nemal stále frajerské reči..Ale inak sa od iných chalanov nejak veľmi neodlišoval...
Držíš ma za ruku, vravíš, že ma miluješ a pri tom pozeráš na svoje hodinky. Musíš utekať, práca nepočká. Ale čo ja?
Konečne mám po troch dňoch makačky pár dní voľna...Makať 12 hodín denne, dávať do poriadku kongresky a všetko, čo v hoteli treba, dá dosť zabrať...Ale je to príjemná zmena oproti tomu, čo som robila počas školského roka...No môj Dalibor, o ktorého som sa starala mi svojim spôsobom chýba...Táto práca ma baví, ale nenapĺňa tak, ako pomáhať iným... A chýba mi toho doma viacej...Dalibor, kamoši a hlavne môj Tomáško...
Je pondelok, 14:36. Akurát som sa vrátila zo skúšky, ktorú keď Pán Boh dá, tak raz možno aj urobím. Naraz mi len zvoní mobil, na jeho displeji mi zabliká farebná obáločka. Celá natešená si idem pozrieť správičku, asi mi píše moja láska, nie? Ale tak toto, ma trochu prekvapilo: neznáme číslo píše SMS, typu: Ahoj Lenka, ako žiješ, dlho sme sa nevideli, dneska som stretol tvoju mamku v meste a vravela, že cez víkend si doma, tak by som rád s tebou hodil reč ako za starých dávnych čias. Do frasa, kto mi len píše? A hlavne, odkiaľ má niekto moje úplne nové čerstvučké číslo?
Všetko to začalo minulý týždeň, keď oficiálne začalo skúškové na našej katedre. Odvtedy chodím ako zombia,s červenými očami, večne s otvorenou knihou a stáva sa pomaličky zo mňa knihomoľ, čo spáva pri somatopatológii a v noci sa budí na príšerné sny a máta ho pocit, že aj tak nič nevie.
Mozno sa to niekomu moze zdat ako prazdna fraza...Mlada baba, ktora netuzi mat krasny dom, bohateho muza a slubne vyvijajucu sa karieru?...Taka predsa neexistuje, nie?..A predsa tych, co tomu neveria asi sklamem, jedine, po com v tomto zivote tuzim, je cista laska.
Častokrat sa pýtam sama seba, prečo je k niektorým ludom osud alebo žeby Boh taky krutý...Prečo mnoho detí nepozná rodičovskú lásku, prečo toľko ludí zomiera na rakovinu, prečo?...A prečo Boh dopustil, ze môj zdravotný stav sa z roka na rok zhoršuje a stále počujem menej?
Bolo sobotné dopoludnie a náš trojizbový byt sa pomaličky zapĺňal známymi a priateľmi...Nikto si nechcel nechať újsť túto jedinečnú udalosť...Veď nebýva dennodenným zmykom, že....Ale veď pekne postupne...
Včera večer ma zavolal kamoš ku sebe na intrák, spolubývajúci mu šli domov a jemu sa nechcelo byť večer samému a skapínať od nudy... Ta reku prečo nie, aspoň bude prča...
Dneska mi odpadlo pár prednášok a tak trčím za kompom v počítačovej miestnosti a zabíjam čas. Na intrák sa mi už neoplatí ísť,tak tu len sedím a bezducho klepem do klávesnice.
Dosť často si pripadám ako blázon...Zatiaľ ešte nie som v tom štádiu, že by som samu seba považovala za lietadlo, že by ma prenasledovali kadejaké príšery, ale proste deň čo deň sa viacej utvrdzujem v názore, že niečo so mnou nie je v poriadku.
Už vás nebaví, že sa s peknými ženami bavia vaši kamaráti, ale vy nie? Chcete jednoducho viac?...Tak sa prihláste na jeden nemenovaný kurz organizovaný jednou nemenovanou firmou a dostane všetky poznatky o tom, ako sa z vás stane profesionálny balič žien... Pekný inzerát, no nie?...
Stála pred zrkadlom a rozmýšľala, čo na seba. Nemalo to byť nič odvážne,ale zasa nemala chuť vyzerať ako posledná chudera. Vyhrali to klasické biele šatočky s čipkou, ktoré tak dokonale ladili s jej jemnou porcelánovou pleťou a na túto príležitosť boli ako stvorené.
Nikdy som neverelia tomu, že aj ja, obyčajný človek z mäsa a kostí, ktorý má toľko nedostatkov , môžem mať svojho anjela strážneho...Aby bolo jasné, nemyslím tým malého blonďatého anjelika sediaceho na obláčiku...Myslím tým skutočného anjela...
O vyše mesiac bude mať moja maminka rovných päťdesiat...Už je to pár dní, čo s tatkom a bráchom rozmýšľame, čo jej kúpiť, čo by jej urobilo radosť...
A je to tu...Zase máme deň svätého Valentína...Zase jedna príležitost obdarovať tých, ktorých máme radi...Celkom pekný sviatok je ten Valentín...Pre mnohých..Ale ja ho moc nemusím...Mala som ho rada, kým...
Všetko to začalo včera..Klasicky, ako na začiatku každého semestra som pol dňa strávila robením si rozvrhu v našom geniálnom programe, ktorý keď otvoríte, máte pocit, že ste sa ocitli v informačnom stredoveku...Vyskočí vám niekoľko tabuliek a kým sa preklikáte k tomu, čo potrebujete, prichádzate o zdravý rozum...
